Pár mesiacov potom, čo vyšla kniha Margaréta biela, sa Helena vrátila späť do rodných Bučian – symbolicky. O jej príbeh prejavili záujem aj v Nyáryovskej kúrii v Bučanoch. Mnohí obyvatelia ani netušili, že práve tu sa začal odvíjať príbeh Margaréty bielej a že tu prežila celé svoje detstvo. Niektorí z nich dokonca našli staré školské fotografie, prostredníctvom ktorých sa snažili identifikovať Helenu.

Úryvok z knihy

…nikdy by mi nenapadlo, že sa raz všetko zmení. Že už nič nebude také, ako predtým. Narodila som sa ešte za čias predmníchovského Československa. Mama ma priviedla na svet v apríli v roku 1925. Bývali sme v malej dedinke Bučany pri Trnave. Boli sme desiati súrodenci. Keď som sa narodila, moji starší nevlastní bratia Hugo a Imrich už s nami nebývali a nevlastná sestra Katka odišla žiť do Francúzska. Rok po mne sa narodil môj najmladší brat Róbert. Mamička nikdy nepracovala, lebo sa musela starať o celú domácnosť. Pochádzala z chudobnej rodiny a v tej dobe to mali chudobné dievčatá ťažké. Nemali veľkú nádej na vydaj. Volala sa Františka a mala už dvadsaťsedem rokov, keď spoznala môjho otca Ľudovíta – staršieho vdovca s tromi už takmer dospelými deťmi. Otecko bol od nej o trinásť rokov starší. Doma sme žili jednoducho a skromne, mali sme plný dvor hydiny a odmalička sme museli pomáhať. Už ako desaťročná som vedela vydrhnúť dlážku, zamiesiť chlieb a nakŕmiť husi a kačky. Veľmi ma to bavilo. Cez leto som s mojimi sestrami Aničkou a Šárkou chodila poza humná k rieke Blava pásť husi. Spomínam si, ako sme sa hojdávali na hindžalke a pretekali sme sa, ktorá z nás pôjde prvá. (Margaréta biela, Slovart, 2019)               

Potom, čo Heleninu rodinu deportovali z Trnavy, sa nezachovali žiadne osobné veci, ani fotografie z jej detstva. Neostalo nič, čo by jej mohlo pripomínať rodičov a spomienky na Bučany. Vďaka Dagmar Novákovej a jej výzve sa Helenin príbeh dostal späť do Bučian. V lete 2019 sa o príbehu Heleny mohli dozvedieť aj Bučančania prostredníctvom putovnej výstavy, ktorá ostala na chvíľu zabudnutá v Skalici.

Mnohí obyvatelia identifikovali druhé dievčatko v treťom rade zľava ako malú Helenu Weissovú.   

…bolo to jeden večer, keď nám gardisti nečakane zabúchali na dvere. Oteckovi strčili do ruky príkaz na vysťahovanie. Vzali nám dom a pridelili nám jednu neobývateľnú kuticu s dvoma miestnosťami, v ktorej nebola ani len dlážka, iba udupaná hlina. Keď sa moji starší bratia dozvedeli, čo sa nám stalo, prehovorili otca, aby sme presťahovali do Trnavy. V tom čase tam žila veľká židovská komunita. Bratia nám našli dom na Paulínskej ulici. Neďaleko bolo trhovisko i futbalový štadión. V blízkom parčíku sa na lavičkách schádzali mladí ľudia. Mysleli sme si, že život v meste bude pokojnejší. Ani tam sme však nemohli predvídať, čo príde. Otecko nebol žiadny straník, no pravidelne chodil do synagógy a vždy sa dopočul, čo sa stalo. Cítili sme, že čosi mrazivé visí vo vzduchu. Mala som len štrnásť rokov, keď mi raz v škole povedali, aby som už viac nechodila. Bol to pre mňa azda najväčší trest. Otecko nám vždy zdôrazňoval, aké je vzdelanie dôležité. Vždy nás viedol k tomu, aby z nás niečo vyrástlo. Rada som sa učila, bavila ma matematika a bola som veľmi ctižiadostivá. Ako mladé dievča som sa len ťažko vyrovnávala s tým, že ma už v škole viac nechcú. Len preto, že som židovka. Doma sme sa ocitali v čoraz väčšej izolácii.  (Margaréta biela, Slovart, 2019)

Poďme napísať knihu

Bolo to na jar v roku 2016, kedy Peter Weinwurm priletel na pár dní s manželkou Evou na Slovensko, aby sa rok po maminej smrti zastavil pri jej hrobe. Vybrali sme sa na bratislavský židovský cintorín spoločne a spomínali na Helenu a radostné zážitky s ňou. Cestou sme prechádzali pri penzióne Ohel Davide, kde Helena posledné roky žila. Rozprávali sme sa o živote a jeho rôznorodosti.

Spomínam si, ako sme pili kávu na slnečnej terase, keď sa ma Peter opýtal, či by som o mame nenapísala knihu. Za toľké roky sme poznali jej príbeh doslova naspamäť. Peter mal však v sebe ešte jednu túžbu – vypovedať niečo, čo mnohí z generácií preživších navždy zamkli v sebe a už sa viac nechceli vracať späť do minulosti. Chcel hovoriť o tom, ako sa ho mamina tragédia dotkla, ako jej dlhé roky nerozumel a ako ovplyvnila jeho život.

Helena by si túto knihu priala 

Nebolo to ľahké rozhodnutie, hoci už počas rokov, kedy som Helenu navštevovala, som vedela, že by mal byť tento príbeh napísaný. Vždy ho chcela rozprávať druhým a brala to ako svoje poslanie. Trvalo takmer mesiac, kedy sa ma Peter opäť spýtal, ako som sa rozhodla. Privolila som. Aj napriek tomu, že som vedela, že to bude náročné. Aj napriek tomu, že ma mnohí odhovárali. Brala som to ako splatenie môjho dlhu voči žene, ktorá nás v živote učila mnohým veciam. Potrebovala som tomuto príbehu dať isté pokračovanie, aby nás prežil.

Začala som hľadať miesto, kde by mohol byť napísaný a vybrala som si španielsku Andalúziu. Miesto, kam sa vracia veľa spisovateľov a autorov, aby tam mohli tvoriť. No to som ešte netušila, že pri zhromažďovaní momentov a sekvencií Heleninho príbehu, sa vynorí veľa takých vecí, ktoré ešte nepoznáme. Že naše vzájomné dialógy budú silné, miestami bolestivé a budeme sa musieť dotknúť nejednej rany, aby sme sa dostali do neho hlbšie.

Tri roky písania

Z roka písania sa stali doslova tri. Príbeh sa vyvíjal svojím tempom a mal svoj vlastný rytmus. Čoraz viac som si pri jeho písaní uvedomovala, ako nás malé osobné a rodinné histórie ovplyvňujú v živote. Nachádzala som v ňom veľa silných paralel medzi životom Heleny a jej mamy, ba dokonca som si uvedomila, ako Helenina tragédia ovplyvnila životy jej synov. Bola to akási sonda do ľudskej hĺbky, ktorá pomáhala pochopiť Helenine prežívanie v jej rôznych životných etapách a počas rôznych politických režimov.

Počas písania knihy sa objavili aj skutočnosti, ktoré sme nevedeli. A možno ostali iba nevypovedané a zabudnuté. Bolo toho veľa, čo som sa chcela Heleny opýtať, ale už som nemohla. Až som raz v Kanade natrafila na dlhé Helenine rozprávanie, ktoré ešte v 80. rokoch nakrúcal Spielbergov tím s ľuďmi, ktorí prežili holokaust. Bolo to písanie knihy spojené s bádaním v historických archívoch a v dobových novinách, ktoré som nachádzala v knižniciach. Veľmi hodnotnými sa stali rozhovory s Petrom a s Pavlom, ktorí spomínali na udalosti s mamou vo svojich životoch a ktoré sprevádzali rôzne  emócie. Bez nich by kniha nemala silu a váhu, pretože je dôkazom toho, že historické udalosti a okolnosti nás formujú. Aj napriek tomu, že si toho často nechceme byť vedomí.

Margaréta rada spievala

Pred vznikom knihy som sa pýtala mladých ľudí i známych, čo by chceli vedieť o Helene, čo by ich zaujímalo, aké odpovede by chceli dostať. Do procesu vstupovali rôzni ľudia, ktorí boli ochotní pomôcť, aby sme v príbehu odhalili čo najviac. V jeho poslednej etape do neho vstúpil aj Joseph Weinwurm, nevlastný Helenin syn, ktorý otvoril príbeh svojho otca, za ktorého sa Helena vydala.

Margaréta biela má veľa rovín. Každý si v nej nájde svoju líniu a odpovede. Je to kniha, ktorá nechce súdiť a ktorá necháva každého reflektovať, pochopiť a nachádzať si svoje vlastné odpovede. Mnohí sa pýtajú, prečo má kniha práve takýto názov. Dôvod je jednoduchý. Helena milovala pieseň o margarétach, rada ju spievala. Spev jej v mnohom pomáhal. Navyše bola jednou zo 703 mladých dievčat a žien, ktoré sa ocitli v druhom transporte do Osvienčimu. Mnohé z nich boli nevinné, nevedeli nič o svete, ani o živote. Mnohé z nich nezažili prvé lásky, nemohli dokončiť svoje vzdelanie, dospievali a žili v strachu v kruhu svojich rodín, ktoré vylúčili zo spoločenského života. Neurobili nič, čím by sa previnili voči spoločnosti a čím by  si zaslúžili taký krutý trest, ktorým bolo odsúdenie na smrť alebo na prežitie.