Pár mesiacov potom, čo vyšla kniha Margaréta biela, sa Helena vrátila späť do rodných Bučian – symbolicky. O jej príbeh prejavili záujem aj v Nyáryovskej kúrii v Bučanoch. Mnohí obyvatelia ani netušili, že práve tu sa začal odvíjať príbeh Margaréty bielej a že tu prežila celé svoje detstvo. Niektorí z nich dokonca našli staré školské fotografie, prostredníctvom ktorých sa snažili identifikovať Helenu.
Úryvok z knihy
…nikdy by mi nenapadlo, že sa raz všetko zmení. Že už nič nebude také, ako predtým. Narodila som sa ešte za čias predmníchovského Československa. Mama ma priviedla na svet v apríli v roku 1925. Bývali sme v malej dedinke Bučany pri Trnave. Boli sme desiati súrodenci. Keď som sa narodila, moji starší nevlastní bratia Hugo a Imrich už s nami nebývali a nevlastná sestra Katka odišla žiť do Francúzska. Rok po mne sa narodil môj najmladší brat Róbert. Mamička nikdy nepracovala, lebo sa musela starať o celú domácnosť. Pochádzala z chudobnej rodiny a v tej dobe to mali chudobné dievčatá ťažké. Nemali veľkú nádej na vydaj. Volala sa Františka a mala už dvadsaťsedem rokov, keď spoznala môjho otca Ľudovíta – staršieho vdovca s tromi už takmer dospelými deťmi. Otecko bol od nej o trinásť rokov starší. Doma sme žili jednoducho a skromne, mali sme plný dvor hydiny a odmalička sme museli pomáhať. Už ako desaťročná som vedela vydrhnúť dlážku, zamiesiť chlieb a nakŕmiť husi a kačky. Veľmi ma to bavilo. Cez leto som s mojimi sestrami Aničkou a Šárkou chodila poza humná k rieke Blava pásť husi. Spomínam si, ako sme sa hojdávali na hindžalke a pretekali sme sa, ktorá z nás pôjde prvá. (Margaréta biela, Slovart, 2019)
Potom, čo Heleninu rodinu deportovali z Trnavy, sa nezachovali žiadne osobné veci, ani fotografie z jej detstva. Neostalo nič, čo by jej mohlo pripomínať rodičov a spomienky na Bučany. Vďaka Dagmar Novákovej a jej výzve sa Helenin príbeh dostal späť do Bučian. V lete 2019 sa o príbehu Heleny mohli dozvedieť aj Bučančania prostredníctvom putovnej výstavy, ktorá ostala na chvíľu zabudnutá v Skalici.
Mnohí obyvatelia identifikovali druhé dievčatko v treťom rade zľava ako malú Helenu Weissovú.
…bolo to jeden večer, keď nám gardisti nečakane zabúchali na dvere. Oteckovi strčili do ruky príkaz na vysťahovanie. Vzali nám dom a pridelili nám jednu neobývateľnú kuticu s dvoma miestnosťami, v ktorej nebola ani len dlážka, iba udupaná hlina. Keď sa moji starší bratia dozvedeli, čo sa nám stalo, prehovorili otca, aby sme presťahovali do Trnavy. V tom čase tam žila veľká židovská komunita. Bratia nám našli dom na Paulínskej ulici. Neďaleko bolo trhovisko i futbalový štadión. V blízkom parčíku sa na lavičkách schádzali mladí ľudia. Mysleli sme si, že život v meste bude pokojnejší. Ani tam sme však nemohli predvídať, čo príde. Otecko nebol žiadny straník, no pravidelne chodil do synagógy a vždy sa dopočul, čo sa stalo. Cítili sme, že čosi mrazivé visí vo vzduchu. Mala som len štrnásť rokov, keď mi raz v škole povedali, aby som už viac nechodila. Bol to pre mňa azda najväčší trest. Otecko nám vždy zdôrazňoval, aké je vzdelanie dôležité. Vždy nás viedol k tomu, aby z nás niečo vyrástlo. Rada som sa učila, bavila ma matematika a bola som veľmi ctižiadostivá. Ako mladé dievča som sa len ťažko vyrovnávala s tým, že ma už v škole viac nechcú. Len preto, že som židovka. Doma sme sa ocitali v čoraz väčšej izolácii. (Margaréta biela, Slovart, 2019)
