Sedela na stoličke. Keď sa z nej postavila, stála predo mnou drobná zhrbená žena. Pozerala sa na mňa cez svoje veľké okuliare a premeriavala si ma. Nikdy by som neverila, že z niekoho, kto na vlastnej koži prežil zverstvá koncentračného tábora, môže vyžarovať taká sila. Všetko sa to začalo pred mnohými rokmi obyčajným telefonátom do redakcie, v ktorej som pracovala. Na jednej zo skalických stredných škôl organizovali k výročiu holokaustu besedu s Helenou Weinwurmovou (rod. Weissovou). Veľmi často chodila medzi študentov a mladých ľudí, aby im rozprávala svoj príbeh

Pamätám si, ako v ten deň veľmi  pršalo. Mala som naplánovaných ešte niekoľko pracovných stretnutí. Heleninu besedu som zmeškala. Zmoknutá som vbehla do školy tesne po jej skončení. „Čo odo mňa chcete? Dnes som už všetko povedala,“ reagovala. Neuvedomovala som si, aké muselo byť pre ňu rozprávanie tohto príbehu zakaždým náročné. Potom sa na chvíľu zamyslela. „Počkajte chvíľu,“ povedala. Rozhodla sa, že mi ho vyrozpráva odznova.

 

Helena a jej spomienky

Sedeli sme v prázdnej školskej triede. „Tak sa pýtajte,“ vyzvala ma. Pomaly skladala svoje spomienky do slov. Pri tých najkrutejších som odvracala zrak a dívala sa na dopadajúce kvapky dažďa na oknách. Hovorila svoj príbeh tak, ako sa stal. Bez zbytočných príkras.

Helena sa narodila do mnohopočetnej rodiny. S rodičmi a so súrodencami žila v skromných podmienkach v dedinke Bučany neďaleko Trnavy. Mala šestnásť rokov, takmer celý život pred sebou, keď sa to všetko začalo. Prenasledovanie, pochody gardistov, perzekúcie židovského obyvateľstva. Strach. „Jedného dňa nás vysťahovali z domu. Spomínam si, ako raz stáli vo dverách neznámi muži, ktorý dali otcovi do ruky príkaz na vysťahovanie,“ opisovala. Rodina Weissovcov sa musela presťahovať do polorozpadnutého domu, kde nebola ani dlážka, iba udupaná hlina. Aby sa rodina vyhla žitiu v nedôstojných podmienkach, presťahovala sa do Trnavy na Paulínsku ulicu. Nechceli byť už viac nikomu tŕňom v oku, hoci perzekúcie židovského obyvateľstva pokračovali aj v Trnave.

Helena sa už do rodných Bučian nikdy nevrátila. 

Deportovaná v druhom transporte

Písal sa 27. marec 1942, kedy sa Helena spolu so staršou sestrou Aničkou ocitla v druhom slovenskom transporte dievčat a mladých žien do Osvienčimu. Bola ešte len dieťa, o živote nevedela takmer nič. Gardisti ich odtrhli od rodičov a vzali do bratislavskej Patrónky, kde čakali na ďalšie dievčatá zo západného Slovenska. Potom ich naložili do dobytčích vagónov, v ktorých bolo jedno vedro na potrebu a jedno vedro s vodou na umývanie. Dva dni a dve noci cestovali v dobytčích vagónoch bez toho, aby vedeli, kam ich vezú. „Naraz vlak zastal v stanici Žilina – Čadca a my sme pochopili, že prekračujeme hranice,“ spomínala si Helena.

Dievčatá si spočiatku mysleli, že ich berú na prácu. A aj pracovali. Na výstavbe koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau.

„Sedeli sme na strožákoch, ktoré boli vypchaté slamou. Celé sme boli obsypané blchami. Viete si to predstaviť? Viete si predstaviť prvé momenty mladého človeka, ktorý tam takto príde?“ pýtala sa a vzlykala.

Ostrihali ju dohola, zbavili ochlpenia na prirodzení a na ruku jej vytetovali číslo 2 146. Zakaždým, keď som za ňu prichádzala na návštevu, mi zrak spočinul na čísle na jej predklaktí. Bolo ako memento.

„Spomínam si, ako ešte v apríli padal sneh. Mali sme zlého esesmana a my sme museli kráčať bosé v snehu s topánkami na ramene,“ hovorila pomaly. Niekoľkokrát som sa ocitla na pokraji smrti. „Keď poviem, koľko selekcií som prežila a aká som bola chorá. Prekonala som škvrnitý týfus, sestra ma v náručí nosila na spočítanie na Appelplatz, aby som tam nechýbala. Inak by mi hrozil trest.“ Už – už bola na pokraji smrti a opäť akoby zázrakom prežila.

Tragédia, ktorú nemožno vymazať

Z príbehu, ktorý mi rozprávala, aj dodnes mrazí. Po tom, čo sa brány tábora na jar v roku 1945 otvorili, ju čakal spolu s ďalšími väzňami Pochod smrti. „Mysleli sme si, že celý tábor vyhodia do vzduchu. V tuhej zime sme kráčali osem dní a nocí. Vyhladované a smädné. Mnohé dievčatá počas pochodu zomreli.“ Iba raz im dovolili prenocovať na jednom poľnohospodárskom statku. Vymrznuté dievčatá naložili na otvorené vagóny, ktoré smerovali do nemeckého Ravensbrücku. Po štrnástich dňoch zasa do koncentráku v Neustadt-Glewe. Ako dobytok.

Po oslobodení vážila iba 35 kilogramov. Vyvraždili jej takmer celú rodinu. Helenini rodičia a šesť bratov zomrelo v Osvienčime, zachránili sa jedine sestry. Tam však jej príbeh nekončí. Má svoje pokračovanie ženy, ktorá sa učila žiť odznova. Aj o tom sa možno dočítať v knihe Margaréta biela.

Ďakujem Petrovi, Pavlovi a Josephovi Weinwurmovi, ktorí aj napriek tragickej maminej skúsenosti našli silu vyrozprávať svoje príbehy. Bez nich by kniha nemala takú silu.